Morseovka, fakováky a rokenrol

Ako komunikovať so svojimi vojakmi v nepriateľskom zajatí bez toho, aby to nepriateľ zistil, riešia armády už dlho. Některá řešení jsou opravdu netradiční. Ale fungují.

Jeremiah Denton: Nervový tik pilota Intruderu

Jeremiah Denton počas vietnamskej vojny lietal na lietadlách A-6 Intruder. 18. 7. 1965 velil náletu 28 lietadiel.

A-6 Intrudery nad Vietnamem

Mal však smolu a jeho stroj zasiahla protilietadlová paľba. Spolu so svojím navigátorom sa katapultovali a krátko po dosadnutí na zem boli zajatí Severovietnamcami. V zajatí sa zúčastnil napríklad neslávne známeho Hanojského pochodu, kedy 52 amerických zajatcov pochodovalo ulicami Hanoja pred nahnevaným davom civilistov.

Hanojský pochod...

Denton sa však stal najznámejším vďaka svojej nedobrovoľnej účasti na tlačovej konferencii, ktorú usporiadali Severovietnamci. K spolupráci ho donútili mučením.

Jeremiah Denton a jeho A-6 Intruder

Bol si vedomý, že záznam z konferencie použijú na propagandistické účely, a že ho určite uvidia aj doma v USA, tak sa rozhodol poslať im správu. V zázname hovorí, že má dostatok jedla, oblečenia a v prípade potreby aj zdravotnú starostlivosť. V skutočnosti boli americkí zajatci mučení. Sám Denton z celkových 8 rokov, ktoré strávil v zajatí, prežil viac ako polovicu na samotke.

Denton vymrkává v morseovce TORTURE

Možno si všimnete, že počas rozhovoru neuroticky mrká obomi očami. Všimli si to aj Američania a po chvíli sa im podarilo rozlúštiť, že nejde iba o nervový tik. Denton mrkal v morzeovke a hláskoval
T-O-R-T-U-R-E (mučenie). Toto bola prvá správa, ktorá Američanom potvrdila, ako sa Severovietnamci správajú k zajatcom.

Denton so svoí manželkou po 8 letech v zajetí

Denton sa zo zajatia dostal až s koncom vojny. Vrátil sa k lietaniu, bol povýšený na admirála, neskôr sa stal senátorom. Udalosť s tajnou správou je notoricky známa, takže sa dostala aj do filmovej paródie Žhavé výstrely 2.

Senátor Denton (2009)

Posádka USS Pueblo: Fuck ´Em All, boys!

Len dva roky po Dentonovom žmurkaní sa do podobných problémov dostala v roku 1968 posádka lode USS Pueblo. Bola to menšia špionážna loď, ktorá sa snažila odpočúvať Severokórejcov na hranici ich teritoriálnych vôd. Problém bol hlavne v tom, že Američania považovali za hranicu teritoriálnych vôd 22 km (podobne ako väčšina sveta) a Kórejci 93 km. Na USS Pueblo sa postupne vrhli dva stíhače ponoriek, štyri torpédové člny a dve Mig-21. Výzbroj lode tvorilo len pár .50 guľometov, takže o aktívnej obrane nemohlo byť ani reči.

USS Pueblo 1967

Kórejci loď najskôr vyzvali, aby sa identifikovala. Posádka vztýčili americkú vlajku. Útočníci ich vyzvali aby sa vzdali a nechali ich vstúpiť na palubu. USS začala najskôr divoko manévrovať, aby znemožnila nalodenia a zároveň získala čas na zničenie dôkazov o špionáži, ktoré mala na palube. Keď však po nich začali Kórejci strieľať z 57 mm kanónu a zabili jedného z posádky, tak sa vzdali.

Jasná póza značí, že jsou kluci zamyšlení...

V zajatí nečakalo 82 námorníkov príjemné prostredie, pravidelne hladovali, Kórejci ich mlátili a nútili pózovať na propagandistické fotky. Zajatci si vymysleli vlastný spôsob, ako to vydržať. Na každej z propagandistických fotiek ukazujú svojím väzniteľom prostredník. Niekoľko mesiacov im to prechádzalo bez toho, aby Kórejci pochopili, čo toto gesto znamená. Zajatci mali aj kryciu historku. Ak by sa niekto na prostredník pýtal, tak by mu odpovedali, že ide o havajský znak pre šťastie. Problém však vznikol, keď magazín Time na titulke zverejnil jednu z prostredníkových fotiek aj s popisom ako sa naši statoční chlapci vysmievajú nepriateľovi.

Časopis sa dostal aj ku Kórejcom a námorníkov čakal pekelný týždeň, takmer nonstop ich mlátili, prípadne ich postavili pred nastúpenú popravčiu čatu.

„Kalousku, jsi jednička!“

Posádku nakoniec prepustili po 11 mesačnom zajatí, po náročných vyjednávaniach pod podmienkou, že sa priznali k špionáži a narušeniu Severokórejských vôd. Samotná USS Pueblo je doteraz v moci KĽDR, zakotvená v Pchjongjangu a slúži ako múzeum.

Michael Durant: Pekelné zvony v Mogadišu

Michael Durant

Skočíme o 25 rokov vpred, je nedeľa 3. 10. 1993, Mogadišo. Michael Durant leží v budove neďaleko trosiek svojho vrtuľníka Black Hawk s volacím znakom Super 64. Stroj bol zostrelený raketou RPG. Durant je ako jediný člen posádky pri vedomí. Má rozdrvený chrbtový stavec a komplikovanú zlomeninu nohy, ale ostatní sú na tom oveľa horšie.

Super 64 so svojou posádkou cca mesiac pred zostrelením

K miestu havárie sa blížia miestne milície. Zranených streľbou kryjú z iného vrtuľníku dvaja odstreľovači z Delta Force (Gary Gordon a Randy Shughart), ale nepriateľov je príliš veľa a nedokážu ich zadržať. Opakovane žiadajú, aby ich vysadili na zem.

Tretiu žiadosť im konečne splnia. Na zemi hrdinsky bránia Duranta, až kým neminú muníciu a zomierajú. Z členov posádky prežil len Durant, ale aj jeho prichádzajúci dav poriadne dobil. Prežil iba preto, že Somálcom napadlo využiť ho ako nástroj propagandy.

Vrak Super 64

Američania Duranta hľadajú a začali vyjednávanie o jeho prepustení. Potrebujú mu však poslať odkaz, aby nezúfal, aby vedel, že v tom nie je sám a prídu si po neho. Jeho kolegovia zo základne vedia, že rád počúva AC/DC, tak na jeden Black Hawk pripevnia obrovské reproduktory. Lietajú ním nad Mogadišom a naplno púšťajú nahrávky Durantovej obľúbenej kapely.

Michael Durant po svojom prepustení

„Keď ste v zajatí a počujete vrtuľník alebo lietadlo, tak vás to samozrejme upúta. Ako prvé sa snažíte zistiť: ‚Vedia, kde som?‘“ Keď sa však k zvuku motorov pridali prvé tóny Hell Bells, tak vedel, že bez neho neodídu. Duranta Somálci prepustili na základe vyjednávaní po 11 dňoch od zajatia.

Ty správné tóny pro povzbuzení v prekérní situaci

Kolumbia: Morseovka se někdy hodí

V Kolumbii sa od polovice šesťdesiatych rokov vedie občianska vojna medzi vládou a povstalcami. Povstalci, z ktorých najznámejší sú FARC (Revolučné ozbrojené sily Kolumbie – Fuerzas Armadas Revolucionarias de Colombia) ovládajú 15–20 % územia Kolumbie a darí sa im hlavne v juhovýchodných džungliach. Okrem boja proti vláde sa zaoberajú obchodom s narkotikami a únosmi.

Partyzáni FARC

Mnoho ich zajatcov je v zajatí aj niekoľko rokov, veľkú časť z väzňov tvoria vládni vojaci. Plukovník kolumbijskej armády Jose Espejo v roku 2008 rozbieha veľkú akciu, ktorá si dáva ambiciózne ciele všetkých týchto zajatcov oslobodiť. Potrebuje im však odkázať, že sa niečo plánuje.

Plukovník ve výslužbě Jose Epsejo

Potrebuje im zdvihnúť morálku a zároveň ich upozorniť, aby boli pripravení na útek. Nevie, ako to urobiť, aby sa o tom nedozvedelo FARC. Najme si známeho tvorcu reklám Juana Carlosa Ortiza. Preslávil sa okrem iného aj reklamou proti kokaínu.

Kokeš je prý špatně.

Keďže únosy sú v Kolumbii veľmi rozšírené, tak existuje dokonca rozhlasová relácia, v ktorej rodiny posielajú odkazy svojim zajatým príbuzným. FARC sa tomu nijako nebráni a dokonca bežne nechá zajatcov rádiá počúvať. Preto bolo viac-menej jasné, že na komunikáciu sa použije práve rádio. Otázka je, ako správu zamaskovať, aby ju vojaci pochopili a rebeli nie.

Zajatci FARC v táborech v džungli

Voľba padla na morzeovku. Vojaci sa ju učia v rámci výcviku, FARC svojich bojovníkov až tak nevzdeláva. Pôvodne sa mal odkaz v morzeovke vysielať ako súčasť reklám, ale potom prišiel nápad zaradiť ho do refrénu piesne. Nakoniec v malom štúdiu vzniklo toto.

Na prvé počutie nie je na piesni nič zaujímavé. Ani na druhé, ani na tretie. V texte sa popisuje ťažký život zajatca. Refrén končí slovami, „počúvaj môj odkaz brácho.“ Ale hneď po ňom v čase 1:30, 2:30 a 3:30 prichádza to najdôležitejšie.

Specialista na reklamu Juan Carlos Ortiza

Znie to ako elektronické sólo, ale je to odkaz v morzeovke a hovorí: „19 liberados, siguen ustedes. Ánimo“, čo po španielsky znamená: „19 zachránených, si na rade. Nestrácaj nádej.“

Dlhšia správa sa do pesničky nedala zašifrovať bez toho, aby to nebolo podozrivé. Dokonca sa snažili aj správu zostaviť tak, by jednotlivé znaky morzeovky čo najviac sedeli do rytmu piesne a zároveň boli dostatočne pochopiteľné pre zajatcov.

Zajatci FARC

Vláda mala pod kontrolou všetky rádiá vysielajúce v oblastiach, kde operovalo FARC, takže zabezpečili, aby sa pieseň hrala v takých rotáciách, že sa nedala nepočuť. Čoskoro sa stala veľkým hitom vo vidieckych oblastiach, dokonca ju mali veľmi radi aj členovia FARC.

Běžný život FARC v džungli

Účinok tajnej správy bol lepší ako očakávali. Stačilo, aby ju zachytil jeden zajatec z tábora a už ju rozšírili ďalej. Okrem toho, že zajatcom odkázali, že sa pracuje na ich vyslobodení, tak niekoľkých práve odkaz v piesni motivoval ujsť. Za normálnych okolností neutekali, pretože sa báli, že by bez zásob zahynuli v strede džungle. Tento song ich však presvedčil, že pomoc je nablízku a stojí za to sa o útek pokúsiť.