M1 Garand – Nejlepší bojový nástroj, jaký byl kdy navržený

Puška Garand byla bezpochyby nadčasová zbraň a v nemalé míře přispěla k americkému válečnému snažení v druhé světové válce. Dnes vám přiblížím život autora této nesmrtelné zbraně, její vývoj a použití v boji. Nakonec připojím i některé zajímavosti z osudů M1 ve válce.

John Garand

John Garand sa narodil v roku 1888 v kanadskom Quebecu. Keď mal desať rokov, Garandovci sa presťahovali do Connecticutu. O rok neskôr začal pracovať John pracovať v malej fabrike na výrobu tkanín. Bol veľmi zručný a postupne sa vypracoval od obsluhy strojov, cez údržbu až po navrhovanie nových nástrojov. Svojou prácou získal aj dva patenty. Našiel si čas aj na záľubu vo voľnom čase - terčovú streľbu. Spojenie jeho práce a streľby viedlo k ďalšiemu veľkému koníčku, ktorým bolo navrhovanie vlastných zbraní.

John Garand učí svojho 10-ročného syna zaobchádzať s puškou. John Garand učí svojho 10ročného syna zaobchádzať s puškou.

V roku 1917 dychtivo číta o vojne v zámorí a o požiadavkách US Army na ľahký guľomet. Jeden navrhol a ponúkol ho vláde. Nepodarilo sa mu ho však do konca vojny dokončiť a funkčný prototyp má hotový až v roku 1919. Johnov návrh nebol natoľko zaujímavý, aby sa ním vláda ďalej zaoberala.

Springieldská zbrojovka v roku 1923

Povojnové časy

Guľometom síce vláda pohrdla, ale Garandov talent ocenili a získal prácu v Springfieldskej zbrojovke ako konzultant. Napriek tomu, že po vojne sa armáda k zavádzaniu technických noviniek stavala veľmi skepticky (napríklad Thompson mal problém predať svoj samopal), velenie si uvedomovalo, že moderná puška je základ. Už v roku 1921 vyhlásili osem zásadných požiadaviek pre samonabíjaciu/poloautomatickú pušku, ktorá by mala nahradiť M1903 Springfield. Garand sa do návrhu novej zbrane pustil s chuťou. Garand na svojom pracovisku v zbrojovke Springfield

Garand na svojom pracovisku v zbrojovke Springfield

8 požiadaviek armády

1) Hmotnosť nižšia ako 9 libier (4 kilogramy) - toto sa Garandovi nikdy nepodarilo splniť, jeho pušky boli vždy ťažšie.

2) Aby bola výborne vyvážená a umožňovala streľbu z ramena.

3) Aby mala vnútorný zásobník, ktorý sa dá doplniť z nábojového rámčeka alebo pásika. Armáda vyslovene vyžadovala, aby zásobník nebol vonkajší a odnímateľný, pretože predpokladali, že by sa mohol jednak stratiť, byť zdrojom špiny alebo porúch.

4) Aby bola jednoduchá na výrobu, spoľahlivá a odolná.

5) Bola úplne samonabíjacia, aby na každé stlačenia spúšte vyšiel samostatný výstrel.

Porovnanie streliva .30-06, .276 Pedersen a britskej .303

6) Používala muníciu kalibru .30. Táto požiadavka sa neskôr zmenila na kaliber .276 Pedersen, aby ju znova Douglas MacArthur zmenil na väčší kaliber .30-06 Springfield. Dôvody tejto zmeny boli prozaické. Armáda mala plné sklady tohto streliva, ktoré bolo treba spotrebovať. Kvôli tejto zmene bola znížená kapacita nábojového rámčeka z 10 nábojov na 8.

7) Aby bola zbraň zabezpečená pred nechceným výstrelom.

8) Aby bezchybne fungovala bez potreby dodatočne mazať strelivo pri nabíjaní.

John Garand predvádza nabíjanie svojej pušky

Vývoj prvých typov

Garanda požiadavky vlády oslovili a začal tvrdo makať na návrhu vlastnej pušky. Vyvinul viacero prototypov zbraní počnúc modelom M1919, ktorý strieľal v plnoautomatickom režime. Všetky prototypy sa od seba odlišovali bicím mechanizmom, zásobníkmi atď. Garand v zásade neprišiel s ničím prevratným. Všetky jeho návrhy vychádzali z už existujúcich riešení, napríklad z francúzskej poloautomatickej pušky Fusil Automatique Modèle 1917 zvanej aj RSC M1917, ktorých bolo koncom prvej svetovej vojny vyrobených asi 85 000 kusov. Jeho prínosom bolo, že fungujúce riešenia vypiloval a dá sa povedať, že doviedol tak zbrane k dokonalosti.

Varianty francúzskej pušky RSC M1917 a M1918

John Garand so svojou puškou model 1921 Pre budúcnosť M1 je najzaujímavejší prototyp M1926, čo bola prvá z jeho zbraní pracujúca na princípe odberu plynov z hlavne. Z nej vznikla puška T1, ktorá sa na rysovacej doske objavila už v roku 1926, ale kvôli práci na zbrani kalibru .276 bola výroba prvého prototypu odložená až do roku 1930. Nasledujúci rok vzniká jediný kus pušky T1E1, ktorej pri skúškach praskol záver.

John Garand so svojou puškou model 1921

Druhý kus T1E2 má záver upravený a zbraň zanechá výborný dojem. Pod označením US Semiautomatic Rifle M1 je prijatá do armády v roku 1933. Prichádza prvá séria v počte 80 kusov, ktoré putujú k jednotkám na ďalšie skúšky. Na základe výsledkov prichádza viacero zmien, ktoré sú zapracované a v roku 1937 puške konečne fasuje radová armáda. V roku 1940 ju do výzbroje zavádzajú aj U.S. Marine Corps.

Garand predstavuje svoju zbraň dôstojníkom

Mechanizmus zbrane

V tomto článku nebudem zachádzať do technických podrobností. M1 funguje na princípe odberu plynov z hlavne. Prvé modely boli tzv. Gas trap - s lapačom plynov, čo bolo zariadenie pri ústí hlavne, ktoré zabezpečovalo zber a odvod plynov vzniknutých pri výstrele. Toto zariadenie sa však rýchlo zanášalo splodinami a obtiažne čistilo, takže už v 1939 bola schválená zmena na tzv. Gas Port - s odvodom plynov kanálikom v hlavni. Tomuto riešeniu sa najskôr snažili vyhnúť, pretože sa obávali, že hlaveň bude v mieste kanáliku oslabená a môže prísť k jej poškodeniu. Táto obava sa však ukázala zbytočná.

Obrázková príloha k patentu na M1

Kanálik na odber plynov je na spodnej strane hlavne. Z neho plyny prechádzajú cez plynový valec a tlačia na piest. Ten hýbe nosičom závorníku, ktorý otáča závorníkom a tým zamyká a odomyká záver. Závorník tiež nabíja nový náboj. Záver dokončí pohyb vzad a napne bicí mechanizmus a pripraví zbraň na ďalší výstrel. Väčšina Gas trap modelov bola počas vojny prerobená na Gas port.

Prehľad všetkých častí zbrane

Unikátnym je zásobovanie zbrane strelivom. Náboje sú nabité po 8 kusoch v rámikoch z pružinovej ocele, čo spolu so samonabíjacou funkciou zbrane umožňovalo trénovanému strelcovi vystreliť 30 mierených rán za minútu. Rámiky boli spotrebný tovar a nemali byť nabíjané vojakmi v poli, aj keď je to technicky možné. Po vystrelení posledného náboja prázdny rámik vyskočí zo zbrane s hlasným BZINK!

Garand pózuje so svojím návrhom

Tento zvuk je zdrojom nezhôd viacerých autorov. Podľa niektorých bol demaskujúci a nepriateľom prezrádzal, že dotyčný strelec práve vyprázdnil zbraň. Traduje sa, že šikovní americkí vojaci túto nevýhodu využívali v svoj prospech, použité rámiky zbierali a hádzali ich na zem po vystrelení prvej rany z pušky. Nepriateľ si tak myslel, že útočí na prebíjajúceho vojaka, ale v skutočnosti vybehol pred pušku s ďalšími 7 nábojmi.

Prázdna nábojnica aj rámik v momente vyhodenia zo zbrane

Druhá časť autorov podporovaná aj množstvom veteránov uvádza, že v prestrelke sa zvuk vyhodeného rámiku stratil. Predpokladám, že pravda je niekde uprostred a záležalo, či sa bojovalo v tichomorskej džungli alebo francúzskom mestečku a samozrejme aj od vzdialenosti, na ktorú sa bojovalo.

Masová výroba

Za mňa rozpráva moja M1 s nábojmi od vás V roku 1937 vyrábala továreň v Springfielde iba desať M1-tiek za deň. V dobe Hitlerovej invázie do Poľska vyrábali zhruba 100 pušiek denne. Útok na Pearl Harbor nakopol produkciu a mesiac po útoku dodávala zbrojovka 600 kusov denne. V dobe najväčšej slávy to bolo až okolo 4000 pušiek denne.

Za mňa rozpráva moja M1 s nábojmi od Vás.

Vďaka rôznym úpravám a vylepšeniam výrobného procesu (ktoré sú pre bežného užívateľa takmer nepostrehnuteľné) sa podarilo cenu jednej pušky znížiť z 200 dolárov na začiatku produkcie, na 26 dolárov v roku 1945.Pre porovnanie v rovnakom roku stál Thompson 45 dolárov a M3 Grease gun 15 dolárov.

Armádní tréninkové video

Krst ohňom

Treba priznať, že prvé bojové nasadenie Garandov nebolo jasným víťazstvom ani z hľadiska pušky, ani z hľadiska vojny. Puška mala premiéru počas bitky o Bataan, súčasť obrany Filipín pred Japonskou inváziou. Časť z M1-tiek v tejto bitke patrilo americkým jednotkám, časť filipínskym skautom (Philippines Scouts). Boli to jednotky podliehajúce americkému veleniu, ale zložené z Filipínčanov. Od začiatku sa hlavne Filipínci zvyknutí na predchádzajúcu Springfield M1903 stavali ku Garandom podozrievavo. Vojaci, ktorým boli novinky pridelené ich dokonca veľmi úspešne menili s Američanmi za M1903, prípadne si ich kupovali za vlastné peniaze.

Vyčistené zbrane sú presné zbrane.

Problémom sa ukázalo byť aj zásobovanie. Síce mali dostatok streliva, ale nábojových rámikov mali menej a na rozdiel od predpokladov boli k jednotkám dodávané prázdne, takže si ich často museli ručne vybrať zo starých nábojových pásikov pre M1903 a nabiť do rámikov pre M1.

Filipínski skauti vyzbrojení puškami M1

Bitka o Bataan sa síce skončila japonským víťazstvom, no M1 sa ukázala ako schopná zbraň. Potvrdzuje to aj telegram od generála Wessona, ktorý 24. 2. 1942 poslal výrobcovi. „Správou chválil schopnosti pušky M1 Garand v boji aj generál MacArthur. Generál odkazuje, že v rukách našich statočných vojakov fungoval Garand so smrteľnou presnosťou, dokonca aj v špine a prachu zákopov. V mnohých prípadoch bol v nepretržitej akcii aj týždeň bez akejkoľvek údržby a starostlivosti. Táto pochvala od generála MacArthura by mala byť ďalšou inšpiráciou pre Vás, ženy a mužov, ktorí túto výnimočnú zbraň vyrábate.“

Jedna z posledných fotiek, ktoré sa dostali do USA pred kapituláciou na Filipínach

Ďalšie preukázanie skvelých vlastností pušky je to, že už po tejto bitke sa Japonci snažili z ukoristených kusov spätným návrhom vyrobiť vlastný model samonabíjacej pušky. Do konca vojny sa im to však nepodarilo.

Skúsenosti veteránov

Podľa vyjadrení veteránov by sa dali používatelia pušky Garand rozdeliť do dvoch kategórii. Prvá z nich svoju zbraň absolútne milovala. Oceňovali na nej spoľahlivosť, presnosť a hlavne strelivo, ktoré malo podľa ich skúseností vynikajúci výkon. Do tejto skupiny patrí napríklad aj generál, ktorý skákal prvý – James M. Gavin, je jediný spojenecký generál, ktorý absolvoval počas druhej svetovej vojny 4 bojové zoskoky. Bol známy tým, že zvykol nosiť Garand miesto M1 karabíny, ktorú preferovali dôstojníci.

Brigádny generál James M. Gavin si kontroluje výstroj pred začiatkom operácie Market Garden september 1944 (kolorované)

Druhá skupina veteránov sa naopak Garandov snažila zbaviť a získať karabínu alebo Thompson. Na puške im totiž vadila hlavne jej hmotnosť.

Instruktážní film – péče o zbraň v bojových podmínkách

Do tejto skupiny patril aj Virgil Richardson, ktorý pušku používal počas kórejskej vojny. Obľúbil si ju natoľko, že si pamätal jej výrobné číslo aj po viac ako 50-tich rokoch. Jeho syn sa mu rozhodol urobiť radosť a po dlhom pátraní sa mu podarilo tú konkrétnu zbraň nájsť a darovať ju otcovi k 79. narodeninám. „Veľmi ma prekvapilo, aká je tá zbraň ťažká. Už mi robí problém ju udržať a zamieriť s ňou. Asi bola navrhnutá pre dvadsaťročných mladíkov.“

Porovnanie M1 Garand a M1903 Springfield

Rotmajster Walter D. Ehlers velil počas vylodenia v Normandii 12-člennej prieskumnej jednotke. Vyloďovali sa ako súčasť druhej vlny na pláži Omaha. „Všetci dvanásti sme sa dostali z pláže bez jediného zranenia, čo bol zázrak. Všade bolo toľko mŕtvych tiel. Bolo to 60x horšie ako vo filme Zachráňte vojaka Ryana.“

Pláž Omaha

Od začiatku operácie bol vyzbojený Garandom. Že sa s touto zbraňou zžil ukázal hneď o pár dní, 9. 6. 1944. Jeho jednotka sa dostala do nepriateľskej paľby. Najskôr cez medzeru v kríkoch jedného po druhom zastrelil 4 nemeckých vojakov. Potom sa preplazil ku guľometnému hniezdu a zozadu ho „vyradil.“ Jeho jednotka však bola stále pod mínometnou paľbou, tak rozkázal nasadiť bodáky a zaútočiť na mínomety. „Vtedy sa nám bodáky veľmi hodili. Keď sme k nim pribehli, boli smrteľne vystrašení a rozutekali sa.“ Deň potom zakončil tým, že sa znova priplazil k ďalšiemu guľometnému hniezdu a z bezprostrednej blízkosti ho vyčistil svojou puškou.

Nemeckí vojaci s ukoristenými M1

Na druhý deň sa jeho jednotka dostala do mimoriadne silnej paľby, tak spolu s jedným dobrovoľníkom vyliezol na kopček a kryli ústup svojich mužov. Tu Ehlersa zasiahli. „Mal som veľké šťastie, bol to čistý priestrel. Strela trafila kocku mydla v batohu, odtrhla kus obálky, v ktorej som mal fotku matky a potom prederavila poľnú lopatku. Bolo to veľmi blízko chrbtice. Doteraz (2012) mám tú matkinu fotku, s jej prísnym výrazom, ako by hovorila: ,Ako si to mohli dovoliť?!'”

Walter D. Ehlers na pláži Omaha s prezidentom Clintonom

Napriek tomu, že bol zranený odniesol na chrbte z pozície ťažšie zraneného spolubojovníka a potom sa ešte vrátil pre kolegovu Browning Automatic Rifle. Vzhľadom na svoje zranenie nemohol niesť batoh, tak si na hruď zavesil dva bandalíry munície a odviedol svoju jednotku do bezpečia. Za svoje činy pri vylodení dostal Medal of Honor. Zomrel v roku 2014 ako 93ročný na zlyhanie obličiek.

Pešiak počas bitky o Guadalcanal, január 1943

Kórejská vojna

Po druhej svetovej vojne začala americká vláda rozpredávať obrovské množstvá zrazu zbytočných pušiek. S predajom sa tak rozbehli, že počas kórejskej vojny museli znova obnoviť výrobu tejto skvelej zbrane. Garand so cťou odslúžil aj túto vojnu. Okrem využitia ako puška pechoty si našla uplatnenie aj v rukách špecialistov. Verzie M1C a M1D využívali USMC ako odstreľovačské pušky.

Sniperské verzie M1C a M1D

Skromný vynálezca

John Garand daroval všetky svoje patenty týkajúce sa pušky vláde Spojených štátov. Z výroby zbraní nedostával žiadne provízie. Jeho jediným príjmom bol až do dôchodku plat bežného vývojára Springfieldkej zbrojovky a nikdy nezarobil viac ako 1000 dolárov za rok. Za svoje vynálezy dostal od vlády aspoň dve vyznamenania. Boli síce aj pokusy dať mu jednorázovo vyplatiť 100 000 dolárov ako odmenu, ale Kongres to nikdy neschválil .

Garand dostal darom M1 s výrobným číslom 1.000.000 s pažbou z orechového dreva. V roku 2013 bola táto konkrétna zbraň na predaj

Pozvoľný ústup

Po Kórejskej vojne puška Garand ustupuje do úzadia. V roku 1957 bola nahradená puškou M14. Samotná M14-tka je blízkym potomkom M1 Garand. Dalo by sa povedať, že M14 má iba pridanú možnosť streľby dávkou a upravený zásobovací mechanizmus, namiesto rámčekov dostala odnímateľný zásobník na 20 rán. Rôzne verzie M14 sú vo výzbroji dodnes.

Porovnanie M1 a M14

Zavádzanie M14 však nebolo také rýchle, ako by si človek predstavil. Plošná výmena zbraní bola u aktívnych častí armády ukončená až v roku 1965. Národná garda, US Navy a pobrežná stráž využívali Garandy až do polovice sedemdesiatych rokov. Na ceremoniálne účely sa Garandy (často pochrómované) používajú doteraz.

USMC počas výcviku s M14

M1 dlho využívali aj ostatné národy. Grécko ich malo zavedené ako bežné pušky do 70. rokov, ako cvičné zbrane až do 90. rokov. Najdlhšie aktívne slúžili v armáde Haiti, kde vydržali do roku 1994.

Beretta

Talianska zbrojovka začala vyrábať M1-tky v licencii už počas druhej svetovej vojny. Medzi zberateľmi je rozšírený názor, že talianske pušky sú v porovnaní s puškami vyrobenými v rovnakej dobe u Springfielda dokonca kvalitnejšie.

Garandy od talianskej zbrojovky Beretta

M1 si našla uplatnenie aj v aktuálnom konflikte v Sýrii

V roku 1952 modifikovali Taliani pušku na kaliber 7,62x51mm NATO. Tieto zbrane sú aktuálne u nás najdostupnejšie a najekonomickejšie na prevádzku zo všetkých modelov Garandu. V roku 1959 Taliani išli rovnakou cestou ako Američania s M14 a vznikla Beretta BM 59, čo bola puška Garand s odnímateľným zásobníkom a schopnosťou streľby dávkou. V talianskej armáde sa udržala až do 90-tych rokov.

Príbeh pušky M1 Garand nám ukazuje, že nie vždy je potrebné prísť s niečím prevratným. Častokrát stačí „iba“ niečo dobre vymyslené, spoľahlivo fungujúce a kvalitne vyrobené a dokáže odvádzať svoju prácu aj sedemdesiat rokov.

Desiatnik Klinger s M1 ako módnym doplnkom M*A*S*H (herec Jamie Farr ako jediný z predstaviteľov hlavných úloh v seriáli v kórejskej vojne naozaj slúžil)