To je v kocke John Mayall. Narodil sa 23.11.1933, jeho skupina Bluesbreakers, ktorú sformoval v roku 1963 potom, čo rôzne paberkoval s inými skupinami a nechal sa ukecať na kariéru muzikanta Alexisom Kornerom, sa stala liahňou skvelých hudobníkov a obzvlášť gitaristov - Eric Clapton, Peter Green, Mike Taylor, Coco Montoya, Walter Trout alebo Buddy Whittington, čo dodať. Avšak, ani iné nástroje nemali práve neznámych nositeľov, bubny sa nechali viesť napríklad Aynsley Dunbarom, Keefom Hartleym, Jonom Hisemanom, na base hral hoci Jack Bruce, Andy Fraser, John McVie alebo Tony Reeves, dychy obsluhovali Henry Lowther, Dick Heckstall-Smith a aj Chris Mercer, a tak by sa dalo pokračovať. V 60. rokoch postupne sprevádzal významných čiernych bluesmanov pri ich koncertovaní vo Veľkej Británii a plodil významné i menej zaslúžilé albumy. Debutoval koncertným dielom John Mayall plays John Mayall (1965), k tým najslávnejším však patria Bluesbreakers with Eric Clapton (1966), A hard road (1967), Crusade (1967), Bare wires (1968) a Blues from Laurel Canyon (1969).
To už bol ako interpret pojmom, nuž ho omrzelo fičať na vlne rodiaceho sa tvrdého rocku a vyrazil zo skupiny bubny (o osobách sa nebavme, hráčov striedal častejšie ako ponožky a cenu "Dobrák roka" nemal šancu získať ani keby ho na ňu omylom nominovali). Začalo sa obdobie intímnejších diel, prvým sa stal album Turning point (1969), ktorý obsahoval jeho najznámejšiu skladbu Room to move. Žijúc v USA začal v 70. rokoch postupne využívať amerických hráčov, dokonca sa priklonil k džezovým muzikantom a spáchal diela ako Jazz-blues fusion (1972) alebo Moving on (1973). Postupne, ako šiel čas, sa prikláňal tu k rocku, tam ku komerčnejšiemu soundu a v 80. rokoch zavítal aj do krajín vtedajšieho Východného bloku. V 90. rokoch vydal rad solídnych bluesových albumov, z ktorých vynikli napríklad Wake up call (1993), Blues for the lost days (1997) a Padlock on the blues (1999). Ani nové milénium nezastihlo tohto bluesového deduška nečinného. Albumy Stories (2002), či In the palace of the King (2007) sú toho dôkazom, ale podstatné diela tohto obdobia sú dve. V roku 2003 pri príležitosti jeho 70. narodenín vydal spomienkový koncert 70th Birthday concert, kde si zahrali mnohé hviezdy z jeho niekdajších zostáv, a celé sa to dá pozrieť aj na DVD. Štúdiový album Tough (2009) priniesol tak svieže dielo, že to s prehľadom natrelo väčšine produkcie hudobného priemyslu za celú dekádu a to sa Mayall ani nezadýchal. Vekom síce prastarý, ale duchom mladý Mayall využíva aj možnosti internetu, viaceré albumy a „dévédéčka“ vydáva iba elektronicky a predáva ich cez svoje webové stránky. Nie je veľa hudobníkov, ktorých životná púť by bola tak produktívna a nezabudnuteľná. Dúfam, že mu to ešte dlho vydrží. Aspoň tak, ako to dokladuje jeho posledný album A special life (2014).
V roku 2009 vydal veterán bluesovej scény fenomenálny album Tough, nuž očakávania ohľadom ďalšej radovky boli obrovské. Dokáže si udržať zostavu? Nasadenie? Šťavu? Zostava ostala nezmenená, to je rozhodne dobrá správa. Athas, Rzab a Davenport sú presvedčiví borci, ktorým netreba nič vyčítať. A to ostatné? Úvodné neunáhlené blues Why did you go last night je spestrené ťahacou harmonikou a zdvojeným spevom, Mayallovi dofarbuje prejav hosťujúci C. J. Chenier. Oproti minulému albumu je to však až priveľmi pokojné. Speak of the devil naberie na otáčkach, Athas sa vracia k „vaughanovskému“ prejavu, čo je super, kopa gitár nie je nikdy na škodu. Harmoniková „rašpľovka“ That’s all right má nefalšovaný americký cit, úžasné, ako to Mayallovi svedčí. Podobne ako jeho vlastná temnejšia dumka World gone crazy. Posadené blues Floodin’ in California si udržuje ťah a z kapely sála pohoda, ktorú by jej závideli mnohí pódioví trémisti. Big town playboy si nevzrušene klusá v ústrety pozitívnym náladám. Muzikoterapia by si z nej mohla brať inšpiráciu. Titulná skladba A special life má úžasné tempo, akoby sa lenivo šinula, pritom o nejakom slaďáku, tobôž uspávanke, nie je ani reči! I just got to know je priam mohutná skladba, na pomery albumu. Heartache je pokojná balada na ospalé posedenie nadránom kdesi v zapadnutom podniku. Klavír pripomína pád kvapiek na obločnú rímsu (ako je to klišé, tak je to výstižné), gitara je niečo ako budíček, Athas na driemanie neberie ohľad.
Ďalšie mohutné blues Like a fool si vypomáha nielen razantnou gitarou, ale i staromilskými klávesmi, Hammondky žiaden „syntyzvuk“ neprekoná. Poslednou (a zároveň najdlhšou) skladbou na albume je Just a memory, typické ultra-pomalé bluesové stekanie do nenávratna. Zo skladby cítiť osudovosť, čo je esenciálna vlastnosť bluesovej muziky. Je jasné, že o nejaké novátorstvo na novinke nezakopnete. Všetko je povedomé, známe, priateľské. Mayall hojne ťuká do klavíru, dúcha do harmoniky a v neposlednom rade spieva tak, ako nik iný na svete. Je zaujímavé, že až šesť skladieb pochádza z pera samotných hráčov, čím sa celý album javí na Mayallove pomery ako autorský. Nie, že by na tom záležalo, ale je to potešiteľné. Aj keď toto dielo nedosahuje kvalít svojho predchodcu, je to ďalší presvedčivý zárez do Mayallovej vrchovato orezanej pažby. Kto by nechcel byť takto životaschopný aj po osemdesiatke?
- A special life
(2014, Forty Below Records)
01. Why did you go last night /Chenier/ (4:50)
02. Speak of the devil /Landreth/ (3:20)
03. That’s all right /Lane/ (3:40)
04. World gone crazy /Mayall/ (4:10)
05. Floodin’ in California /King/ (4:32)
06. Big town playboy /Taylor/ (4:15)
07. A special life /Mayall/ (4:06)
08. I just got to know /McCracklin/ (4:04)
09. Heartache /Mayall/ (4:42)
10. Like a fool /Rzab/ (4:00)
11. Just a memory /Mayall/ 6:38)
- Zostava:
John Mayall: vocals, piano, organ, harmonica, clavinet, lead guitar (5, 7)
Rocky Athas: guitars (1-6, 8-11)
Greg Rzab: bass, percussion (9)
Jay Davenport: drums
C. J. Chenier: accordion (1), vocals (1, 8)
- http://www.johnmayall.com
- Foto (c) Barka Fabiánová
Erik Kriššák
Fanúšik rockovej muziky z prelomu 60. a 70. rokov, bubeník a neúnavný propagátor zabudnutých kapiel, ktoré za to stoja.
