Auddis Ward - americký Selous Scout ve válce v africkém buši

Obilnica Afriky v ohni

Krásna Rodézia, obilnica Afriky bola začiatkom 70-tych rokov v problémoch. Síce vyhlásila nezávislosť, ale nikto z medzinárodného spoločenstva ju ako nezávislý štát neuznal. Britom bola ich ex-kolónia natoľko tŕňom v oku, že sa ju snažili donútiť k poslušnosti prísnymi ekonomickými sankciami. Kde bol vlastne problém? Briti očakávali, že ich bieli potomkovia po vyhlásení nezávislosti odovzdajú vládu černošským národným skupinám. Rodézska vláda vymyslela lepší systém.

Salisbury Town, hlavné mesto Rodézie v dobe jej najväčšej slávy

Odznak Selous Scouts

Občania mali volebné právo, resp. ich hlas mal hodnotu podľa dosiahnutého vzdelania a výšky daní, ktoré odvádzali štátu. To znamená, že o vláde mali rozhodovať viac tí vzdelaní alebo tí, ktorí štát viac sponzorovali. Zo začiatku to dávalo väčšinu hlasov potomkom kolonistov. Myšlienka bola, že pôvodní obyvatelia musia na určitú úroveň politickej zodpovednosti dozrieť. Západnému svetu sa však tento systém zdal rasistický.

Okrem toho malo Rodézia aj vnútorné problémy, prakticky od svojho vzniku viedla občiansku vojnu proti dvom teroristickým komunistickým národnooslobodzovacím skupinám podporovaným ZSSR a Čínou, ktorí zase cítili šancu ako rozšíriť svoje zóny vplyvu a exportovať revolúciu do ďalších krajín.

Zranené orly

Ale nie celý západný svet videl Rodéziu ako rasistický štát. Mnohí identifikovali, že nejde o vojnu bielych proti čiernym, ale o boj, ktorý mal zastaviť šírenie komunizmu. Tak vznikli aj Zranené orly (Crippled Eagles), neoficiálne a voľné zoskupenie amerických občanov, ktorí v Rodézii dobrovoľne slúžili vo vládnej armáde. Jedným z nich bol aj Auddis Ward, ktorý sa do Rodézie dostal ako mnoho iných pred ním.

Rodézska Aérospatiale Alouette III s 20 mm kanónom

Dobré ráno Vietnam

Auddis slúžil vo Vietname u 173. výsadkovej brigády. Keď si odtočil svoju tour, vrátil sa do štátov. „Po vojne som sa chcel vrátiť naspäť do Vietnamu ako dobrovoľný medik. Cítil som, že tak to odo mňa chce Boh. Áno, mal som samozrejme aj mnoho zlých zážitkov, ale zamiloval som sa do tej krajiny.“ Doma začal študovať medicínu, ale ukázalo sa, že nie je úplne študijný typ. V 1975 začína vychádzať Soldier of Fortune a Auddis sa dozvedá o Rodézii a posadne ho túžba navštíviť Afriku.

Helikoptéry dopĺňajú palivo v strede buša

V 1978 ho vyhodia zo školy a strávi posledné prázdniny v živote. Maká vo fitku, opaľuje sa a preháňa dievčatá, aby si užil predtým, ako si v októbri kúpi jednosmerný lístok do Rodézie. "Odkedy som sa vrátil z Vietnamu, bol som iný. Chýbal mi adrenalín z boja, ale hlavne pocit spolupatričnosti a kamarátstva s ostatnými vojakmi. Plus som sa naučil o seba postarať aj v smrteľne nebezpečných situáciách."

Zamaskovaní Selous Scouts

Začiatky v Rodézii

Bojovníci za slobodu - teroristi

Auddis pristál v hlavnom meste Salisbury town a hneď sa stretol s dvoma postaršími, nepriateľsky naladenými imigračnými úradníkmi. Chýbalo málo a takmer ho nepustili do krajiny. Situáciu však zachraňuje prizerajúci sa mladík, ktorý na pomoc volá náborového dôstojníka. Dal Auddisovi 5 minút, aby ho presvedčil, prečo by ho mali vziať do rodézskej armády. Tak dlho to netrvalo. Hneď ako dôstojník zistil, že má pred sebou bývalého výsadkára a medika, bral ho všetkými desiatimi a o dva dni už skladal prísahu.

V auguste 1979 sa s 12-člennou skupinou ženistov dostal do pasce, prekvapila ich obrovská skupina teroristov. Boli donútení pred nimi utekať. Zachránili ich až posily – fireforce vezúca Selous Scouts. Fireforce je rodézska taktika, na scénu priletí jeden vrtuľník ozbrojený 20 mm kanónom a hneď za ním 4 vrtuľníky s výsadkármi, prípadne aj staručká Dakota s ďalšími výsadkármi. Jednotlivé elementy sa navzájom dopĺňajú a vďaka spolupráci dokážu zdecimovať obrovské skupiny nepriateľov.

Začiernený a čierny skaut

Selous Scouts

Ronald Reid-Daly, veliteľ Selous Scouts

Boli najelitnejšia jednotka rodézkej armády. Dostali meno po Frederickovi Selousovi, lovcovi a stopárovi, lebo vznikli ako prieskumná jednotka. Ich primárnou úlohou malo byť stopovanie teroristov, prieskum ich táborov, navádzanie bombardovaní, tipovanie cieľov pre fireforce. Čoskoro sa ukázal problém. Pri dlhých peších patrolách bušom sa nedá celý čas dostatočne kamuflovať na to, aby si nepriateľ hliadku nevšimol. A keď z hliadky na stovky metrov smrdí, že sú to vojaci, tak zväčša nič prevratné nezistí. Preto skauti začali myslieť kreatívne a prezliekli sa. Namiesto maskáčov zobrali civil a FN FAL vymenili za AK 47. Bieli skauti (boli zmiešaná jednotka, zo začiatku bol pomer bielych a čiernych členov 50:50, ku koncu vojny sa prehupol na 80:20 v prospech čiernych) si ešte museli tvár, ruky a nohy namazať krémom na topánky.

Nádejný skaut počas záverečného pochodu

Veliteľom a zakladateľom skautov bol podplukovník Ronald Reid-Daly, ktorý pôsobil v britskej SAS počas krízy v Malajzii. Prišlo mu ako zbytočné plytvanie, aby skauti teroristov len sledovali a strieľanie nechali na niekoho iného. Tak sa zo skautov stala bojová jednotka, ktorej prioritou boli pseudooperácie, útoky pod cudzou identitou, vypočúvanie teroristov, kufríkové bomby, únosy a kopec iných špinavostí, ktoré v gentlemanskej vojne podľa Ženevského dohovoru nemajú čo hľadať, ale „This is Africa.“

Vzácna fotka Selous Scouts aj s prilbami, takmer nikdy ich nenosili

V skratke, začali proti teroristom používať teroristické metódy. Čísla hovoria, že v tom, čo robili, boli vynikajúci. V čase svojej existencie (1973-1980) boli skauti zodpovední za 63% všetkých teroristických strát, pričom sami stratili necelých 40 chlapov. Keď si to prerátame hrubými číselnými odhadmi, tak vychádza 125 mŕtvych teroristov na jedného zabitého skauta.

Hliadkujúci skauti

Výber

Sťahovanie zabitého paviána z kože, pred zavesením v tábore

Na Auddisa zásah skautov zanechal obrovský dojem. Rozhodol sa, že sa k nim musí dostať. Ale ako? Nábor sa robil u iných jednotiek armády a neskôr aj medzi zajatými teroristami. Selous Scout musel byť dostatočne samotársky, aby dokázal sám niekoľko dní kempovať v buši, ale zároveň to nemohol byť asociál neschopný teamovej spolupráce. Bežný výcvik skautov vyzeral ako kombinácia Full metal jacket a Hviezdnej pechoty s víkendom v prírode s Bearom Gryllsom. Nádejní skauti boli dovezení do výcvikového táboru Wafa Wafa, čo bolo v skutočnosti len pár chatrčí v strede ničoho na brehu priehrady Kariba. V prvý deň dostali jednu mäsovú konzervu a potom to začalo, behanie, opičia dráha, streľba, klikovanie, nočný pochod, budíček o piatej, behanie a tak dokola.

O tri dni bude z neho „vynikajúci“ obed

Výber skautov bol veľmi fyzicky náročný s množstvom vytrvalostných pochodov. Okrem toho, všetko bolo reálne, nie realistické, ale reálne. Tréning zahŕňal ostré misie na teroristami zamorených územiach. "Opičia dráha na Wafa Wafa bola jedna z najnebezpečnejších na kontinente, končila sa šmykľavkou priamo do jazera Kariba, kde na nás čakali krokodíly. Nikto nám to nepovedal dopredu, ani tam nebola žiadna bezpečnostná poistka", vzpomíná po letech Audiss Ward.

Selous Scouts pred hliadkou

Hlad

Skrátená zbraň, skrátené šortky. Muž na fotke zrejme patril do rodézskej RhSAS

Na druhý deň už väčšina účastníkov začínalo tušiť, že tú prvú konzervu, ktorú včera dostali, asi nemali zožrať hneď na obed, pretože bola zároveň aj posledná. Keď sa niekto sťažoval na hlad, tak mu inštruktor odporučil, aby si v osobnom voľne niečo odskočil uloviť do savany. Na tretí deň doniesli inštruktori zastreleného paviána, toho uchádzači na rozkaz stiahli z kože, vypitvali a zavesili v strede tábora. Pavián tam ostal zavesený a tréning bez jedla pokračoval. Až na šiesty deň, kedy bol pavián plný lariev a skazeného mäsa, ho dostali na obed. Cieľom tohto cvičenia bolo ukázať skautom, že aj pokazené mäso je po dôkladnom prevarení dostatočne nezávadné, aby sa dalo zjesť. Ak by si to na sebe nevyskúšali počas výcviku, tak by mohli mať v ostrej akcii problémy odhodlať sa ku konzumácii takejto lahôdky.

Na siedmy deň dostali 30 kg batohy plné kamenia, 3 mäsové konzervy, trocha múky a vody a poslali ich na 100 km pochod. Kamene v batohoch boli nafarbené na červeno a odvážené, aby si nejaký chytrák na začiatku pochodu batoh nevysypal a pri konci nenaplnil inými kameňmi. Posledných 20 km pochodu bolo treba zvládnuť za dve a pol hodiny, ináč bol uchádzač vyradený.

The Rock a Terrence Hill

Výcvik

Nepatrí k skautom, ale je to kočka v rodézskej uniforme, treba po tých zarastených chlapoch nejakú zmenu

Tí, ktorí to vydržali až doteraz (10-20%) boli oficiálne prijatí k jednotke. Potom dostali týždeň na to, aby sa dali dokopy po úvodnej časti výcviku, ktorá bola zameraná na vyradenie menej odolných uchádzačov. Pravý výcvik začal až po dovolenke. Naostro trénovali stopovanie a prepady teroristov. Postavili repliku partizánskeho tábora, kde si prebrali s bývalými teroristami, ako rozprávať ako partizáni, ako sa tak správať, proste ako čo najlepšie medzi nich zapadnúť. Okrem toho trénovali jazyky, navigáciu, stopovanie, ďalšia strelecká príprava, intenzívny parašutistický kurz.

"Stopársky kurz bol posledný kurz, ktorého som sa zúčastnil pred opustením Rodézie. Trval 2 týždne vo Wafa Wafa. Bol to len základ, išlo mi to dobre okrem tréningu prežitia – stavania pascí na lov zvierat. Pravdepodobne by som zomrel od hladu, keby som sa mal spoliehať iba na svoje pasce, keďže som nechytil vôbec nič. Naučili sme sa všetky druhy stôp a základné stopovacie postupy, plus ktoré rastlín sú jedlé, ako získať pitnú vodu, ako si vyrobiť lano z kôry stromu. Ako skúšku na konci sme museli stopovať inštruktorov niekoľko míľ do buša. Robili mnoho opatrení proti stopovaniu a keď sme to nečakali prepadli nás. Veľmi som si to užíval."

Farebná hliadka v buši

Po absolvovaní tohto všetkého sa konečne stali pravými Selous Scouts. Skauti sa dali väčšinou spoznať na prvý pohľad. Vyzerali príliš punkovo aj na rodézske štandardy. "Mali sme brady a dlhé vlasy, ktoré vytáčali armádnych dôstojníkov. Odkedy som sa stal skautom, všetci sa ku mne správali ináč." Ďalším poznávacím znamením bol smrad. Počas prieskumov mali v buši zakázané používanie hocičoho, čo by ich mohlo prezradiť „umelým“ pachom. Nebavíme sa len o cigaretách a ohni, ale napríklad aj mydle, šampóne, varenom jedle, zubnej paste alebo žuvačkách.

Selous Scouts po absolvovaní výcviku

Skrotení teroristi

Horúca móda 70-tych rokov

Skauti vymysleli taktiku, ktorú nazvali „to tame a terr“ – doslovne skrotiť teroristu. Skrotení teroristi boli veľmi často naverbovaní priamo do Selous Scouts a vlastne vďaka nim sa jednotka rozrástla z cca 500 ľudí na 1500 ľudí a zvýšil sa aj pomer černochov k bielym. Využívanie vedomostí a schopností bývalých partizánov bol ďalší kúsok skladačky, ktorý dovolil splynúť s teroristami. Tiež boli obrovským zdrojom informácií o teroristickej taktike, základniach, plánoch, volacích znakoch, zvyklostiach atď. Pri každom zajatom teroristovi musel veliteľ hliadky urobiť rozhodnutie: guľka hneď na mieste, zajatie, výsluch, súd a povraz alebo pokúsiť sa partizána presvedčiť, aby zmenil strany.

Partia „somrákov“ v buši

Horúca móda 70-tych rokov podruhýkrát

V prípade tretej možnosti bol terorista v tajnosti prevezený na neoficiálnu skautskú základňu. Ak bol zranený, tým lepšie, dostal najlepšiu možnú zdravotnú starostlivosť, čistú izbu a kopec jedla. Po pár dňoch, keď videl, že mu nehrozí bezprostredné ohrozenie života sa za ním na pár slov zastavil iný bývalý partizán. Tento skaut sa zo začiatku pýtal na skúsenosti a traumy z vojny, rodinu, motiváciu bojovať za partizánov, potom spomenul, čo by mu hrozilo v prípade odsúdenia ako teroristu. Nakoniec prešiel na to, že upísať sa Selous Scouts bolo najlepšie rozhodnutie jeho života. Ak sa všetko podarilo ako malo, tak sa rozvinul Štokholmský syndróm. Ak na kandidátovi zhodli všetci členovia jednotky, tak prišla posledná skúška. Nádejný skaut dostal zbraň s nefunkčným strelivom (o tom nevedel) a úlohu doviesť pár svojich bývalých kolegov do nastraženej pasce. Podľa toho, ako sa zachoval sa finálne rozhodlo o jeho osude.

Nie je na nich rovnaká ani uniforma ani výzbroj

Ak skúškou prešiel, tak dostal nadpriemerný pravidelný plat a k tomu jednorázovo slušnú sumu v hotovosti. Celá jeho rodina bola presťahovaná pod ochranu, dostávala zadarmo prídely potravín a liekov a deti boli umiestnené do škôl. Väčšina partizánov, ktorí dostali tú možnosť sa nechala skrotiť. Myslím, že nezáleží na farbe a ideáloch, ale ak má človek na výber šibenicu alebo pomerne pohodlný život pre seba a blízkych, tak je rozhodnutie jasné. Samozrejme nefungovalo to 100% vždy. Bol zaznamenaný aj prípad, kedy sa „skrotený“ skaut počas svojej hliadky vytratil, zavolal si na pomoc svojich „bývalých“ súdruhov a postrieľali spiacich Selous Scoutov.

Selous Scouts sa vracajú z nájazdu na teroristov v Mozambiku

Psychologický boj

Za efektivitou Selous scouts sa skrýva mnoho faktorov, jedným z nich je aj ich vplyv na morálku protivníkov. Štandardne sú teroristi tí, ktorí sa vidia v úlohe agresora, ktorí prenášajú konflikt na územie nepriateľa a potom sa snažia vrátiť naspať na svoje bezpečné územie. Selous scouts im pomerne jasne dali najavo, že bezpečné územie neexistuje. Úlohou skautov bolo okrem priamej likvidácie teroristov aj šíriť medzi nimi paniku a nezhody. Proste museli zvládnuť, aby lži vyzerali ako pravda a pravda ako lži.

Nácvik streľby z koristných zbraní

Taktika Selous Scouts

To že sa skauti prezlečení votreli do tábora, preskúmali ho, vyparili sa a zavolali vrtuľníky, aby ho rozstrieľali, bol ich denný chlieb. Vyšší level bolo keď sa teroristi zdržiavali v dedine medzi civilistami. To ich vylákali von niekde na otvorenú savanu a zbombardovali ich tam. Profesionálny level bola hra na zajatcov. Do tábora teroristov nakráčalo pár čiernych skautov, ktorí „zajali“ pár bielych skautov v armádnych uniformách. Celý tábor si prišiel pozrieť troška neškodného mučenia, možno nejakú tu popravu a zrazu zajatci prestali prosiť o milosť, v rukách sa im objavili pušky a bolo.

Taktická brada a ukoristený guľomet

Dosť časté boli aj nájazdy za hranicami. Scenár bol vždy viac menej podobný, skupinka skautov sa dopravila cez hranice pešo, letecky alebo vozidlami a preoblečení za nepriateľa sa votreli do tábora, aby ho potom rozstrieľali na rešeto.

Ďalšia obľúbená zábavka bolo ničenie dôveryhodnosti teroristických informátorov. Prišla si tak skupinka skautov do dediny, „omylom“ medzi rečou sa prezradili, kde budú na noc táboriť. Samozrejme, že keď večer dobehli natešení teroristi zmačetovať spiacich skautov, tak zistili, že doniesť si mačetu do prestrelky nie je najlepší nápad. Prípadne skauti prišli prezlečení za teroristov do dediny a informátora obvinili, že spolupracuje s armádou. Alebo prišli do dediny v uniformách a nič netušiacemu informátorovi pomerne nahlas v mene armády poďakovali za informácie o teroristoch. Spôsobov bolo neúrekom, výsledok bol rovnaký, informátorovi už teroristi nikdy nič neuverili.

Partia skautov počas výcviku

Za hranicami

Pripravený do akcie

Nie všetky akcie Selous Scouts sa však odohrávali v buši. Raz si tak oddiel skautov prišiel do mesta Francistown v susednej Botswane (90 km za hranicou) a dostal za úlohu uniesť vysokopostaveného hodnostára ZIPRA (Zimbabwe People's Revolutionary Army), ktorý sa tam zdržiaval. Po pár neúspešných pokusoch a falošných stopách sa im podarilo veliteľa nájsť, zmlátiť a naložiť do auta. Previezli sa späť do Rodézie, len aby zistili, že v hotelovej izbe zabudli také drobnosti ako zbrane, falošné pasy a vysielačku. A nezaplatený účet za ubytovanie. Jeden skaut sa vrátil, účet poctivo vyrovnal a zabudnutú výstroj zbalil a doviezol domov.

Ďalší z výletov do Francistown nebol už až tak gentlemanský. ZIPRA tu totiž mala veliteľstvo, kde si zhodou okolností začali zbierať zásobu kufríkových bômb, ktoré plánovali využiť v Rodézií. Skauti sa o tom dozvedeli, vyslali tím, ktorý mal bomby zneškodniť. Ako najefektívnejší spôsob zneškodnenia kufríkových bômb si vybrali veľmi prekvapivo kufríkové bomby.

Samozrejme všetky tieto akcie sa nepodarilo udržať v tajnosti a od určitého momentu bolo verejným tajomstvom, že sa skauti prezliekajú. Neuveriteľné a značne zveličené historky o ich kúskoch sa šírili jednak v rámci armády ale aj medzi teroristami. Došlo to až do takého štádia, že sa viackrát stalo, že sa navzájom postrieľali dve skupine teroristov, lebo si mysleli, že stretli prezlečených skautov.

Partia skautov počas výcviku

Skauti koncom vojny zmenili modus operandi a zúčastňovali sa čoraz viac klasických vojenských akcií – fireforce. Klebety im počas vojny pomáhali a šírili okolo nich auru neporaziteľnosti a prefíkanosti. Horšie to bolo po vojne. Každý jeden incident, ktorý zahŕňal mŕtvych civilistov sa zvrhol na hádku. Boli to teroristi! Nie boli to skauti prezlečení za teroristov! Nie boli to teroristi prezlečení za skautov prezlečených za teroristov, atď. Selous Scouts boli výborní v mnohých činnostiach, ale vedenie presných záznamov k nim rozhodne nepatrilo. Preto dnes nevieme úplne zhodnotiť, ako to bolo s ich zločinmi proti civilom.

Trpký koniec

Hovorí sa aj o ich spojení s lovom slonoviny. Celkovo sú štyri verzie ako pytliactvo prebiehalo. Prvá hovorí o tom, že rodézska vláda o obchode so slonovinou vedela a bol to spôsob ako platili JAR za vojenskú pomoc. Skauti to dostali rozkazom a lov slonov bol časťou ich bojových úloh. Druhá verzia je podobná, skauti mali slony zabíjať a slonovinu predávať juhoafrickým priekupníkom síce načierno, ale len preto, aby mali peniaze na neoficiálne financovanie krotenia teroristov. Tretia verzia je, že to mali ako vlastné podnikanie a len si tým privyrábali. Posledná verzia je, že nič také nerobili.

Selous Scouts po absolvovaní výcviku

Lt. Col. Ron Reid-Daly

Keď bol veliteľ Selous Scouts, plukovník Reid-Daly, konfrontovaný s týmto obvinením samotným veliteľom rodézskych ozbrojených síl generálom Johnom Hickmanom, veľmi tvrdo svojich chlapov obhajoval, až tak tvrdo, že bol postavený pred vojenský súd. Reid-Daly odstúpil z funkcie. Stále bol presvedčený o svojej pravde, snažil sa spor ťahať ďalej pred občianske súdy, ale nepodarilo sa mu nič dosiahnuť. Medzitým skončila vojna, skauti boli rozpustení a u novej vlády sa netešili príliš veľkej obľube, mnohí z nich, hlavne tí farebnejší, boli zmiznutí.

V tomto období sa končí aj rodézske dobrodružstvo Auddisa. "Mugabe v novinách vyhlásil, že Selous Scouts a cudzinci musia opustiť krajinu. Pod rúškom nocí boli čierni skauti nemilosrdne vraždení. Niekoľko mesiacov sme žili v strachu." Potom Rodéziu opustil a vrátil sa do USA. Istý čas sa živil ako žoldnier, potom sa dal k polícií. Napriek tomu, že sa k nim dostal, nikdy nevyrazil so skautami do boja. Koniec vojny ho zastihol tesne po stopárskom výcviku.

Teroristi

Juhoafrická republika poskyne azyl

Reid-Daly spolu s ďalšími ex-skautami odišiel do Juhoafrickej republiky. V SADF (South African Defence Force) ich najskôr vítali s otvorenou náručou, lebo akurát budovali jednotku 32nd Battalion, ktorá mala fungovať podobne ako skauti. Čoskoro sa ukázalo, že skauti v SADF nevydržia. Problémom bolo jednak to, že boli zvyknutí na svoje pseudooperácie, ktoré im dávali istý stupeň voľnosti a veľmi neformálne vedenie. JAR však bojovala oveľa konvenčnejší konflikt s Angolou a stále potrebovali aby armáda vyzerala a správala sa, no, ako armáda. Druhým problémom sa ukázala jazyková bariéra, Rodézania ako potomkovia Britov rozprávali po anglicky, Juhoafričania ako potomkovia Búrov afrikánsky.

Plukovník Reid-Daly (druhý zleva) v roce 1983 již v uniformě armády republiky Transkei

S tým tak trochu súvisel najhlavnejší zdroj ich nezhôd – spoločná história. Briti v druhej búrskej vojne (1899-1902) najskôr prehrávali, ale po tom, ako zaviedli inovatívnu taktiku koncentračných táborov, Búrov nakoniec zmasakrovali. Takže bola z toho zlá nálada a skauti SADF čoskoro opustili. Reid-Daly spolu s ďalšími skautami boli uprataní do armády republiky Transkei, ktorej sa stal najvyšším veliteľom. Nakoniec svoje skúsenosti zužitkoval v civilnom sektore a v apríli 1981 zakladá súkromnú bezpečnostnú firmu Security Services Transkei Pty Ltd, – žoldnierov na prenájom. Rýchly google research ukázal, že dodnes funguje, samotný Reid-Daly zomrel v 2010tom.

Pozdrav Mozambiku po úspešnom nájazde na teroristický tábor

Dedičstvo Selous Scouts

Dennis Croukamp

S koncom studenej vojny a príchodom asymetrických konfliktov v Iraku, Afganistane a Sýrii sa ich skúsenosti a taktika ukazujú ako nadčasové. Mnohé západné špeciálne jednotky zaradili knihy o skautoch medzi povinné čítanie. V súčasnosti je však využitie takýchto prístupov kúsok skomplikované. Jednak je to rozšírením mobilov: „Šéfe, je tu partička chlapov a tvrdia, že si ich poslal. Čože? Nie? Ok, odbachneme ich.“ Druhým problémom je už spomínaný Ženevský protokol, blablabla, uniforma, blablabla, neprezliekať za nepriateľa, blablabla, neprezliekať za civilistov.

So skautami sa rozlúčime citátom od Dennisa Croukampa, ktorý o svojom pôsobení napísal dve knihy.

„Tento americký veliteľ sa ma pýtal aké sme mali Rules of engagement (Pravidlá nasadenia. Zoznam príkazov a zákazov, ktoré určujú ako sa majú vojaci správať v bojovej situácií, kedy a na koho môžu spustiť paľbu atď.) Povedal som mu, že som ten výraz v živote nepočul až do momentu, kedy som si pozrel rovnomenný film (natočený v 2000). Mali sme len jediné pravidlo. Zabíjať nepriateľov.“